Takzvanú „blbú náladu“ má z času na čas asi každý z nás. Niekedy sa tiež cítime unavení, podráždení alebo demotivovaní. Pocity, ktoré nemusia znamenať nič iné, než že by sme si mali oddýchnuť a vyčistiť hlavu. Lenže ak sa týchto negatívnych prejavov nezbavíme ani po poctivom oddychu, môže to byť známka väčšieho problému. Môže sa jednať o takzvaný syndróm vyhorenia. Ako ho spoznáme? Ako mu predchádzať? Koho postihuje najčastejšie? A dá sa syndróm vyhorenia liečiť? Aj na to sa pokúsime nájsť odpovede.
Obsah
Co je syndrom vyhoření?
Definícií takzvaného syndrómu vyhorenia existuje pomerne veľa. Všetky však smerujú k jednej zásadnej charakteristike, vďaka ktorej je možné ľahšie identifikovať, či sa vás tento problém týka, alebo nie. Syndróm vyhorenia je de facto stav chronického čiže trvalého stresu. Tento stav vedie k pocitu vyčerpanosti ako fyzického, tak emocionálneho. Ľudia so syndrómom vyhorenia bývajú často unavení, akoby „bez chuti a bez zápachu”, často sa u nich prejavuje cynizmus, obvykle u nich prepuká pocit menejcennosti a nedostatku úspechu. Pripadajú si ako myš, ktorá behá v uzavretom rotujúcom valci.
Ale pozor, nie každá únava, vyčerpanosť alebo nechuť čokoľvek robiť musí ihneď znamenať, že sa u vás rozvinul syndróm vyhorenia. Vždy si treba uvedomovať, či sa u vás vyčerpanosť dostavila akosi „oprávnene“ po nejakom enormnom fyzickom či duševnom výkone, alebo či sa v tomto stave nachádzate tak nejako sami od seba bez toho, aby ste za sebou mali nejakú mimoriadne namáhavú činnosť. Pri syndróme vyhorenia je dôležitá tá chroničnosť, respektíve dlhodobosť neutešeného stavu vašej osoby.
Mohlo by Vás zaujímať: Nový „hráč“ na slovenskom trhu
Syndróm vyhorenia bol prvýkrát popísaný v roku 1974 americkým psychoanalytikom nemeckého pôvodu Herbertom J. Freudenbergerom v článku Staff burnout, ktorý vedec publikoval v časopise Journal of Social Issues. Vďaka tomu sa o syndróm vyhorenia vytvoril medzi psychológmi obrovský záujem, čo viedlo k podrobnému popísaniu príčiny, vývoja a následkov, ako aj prevencie tejto choroby.
Áno, skutočne ide o chorobu, hoci relatívne „mladú”. Syndróm vyhorenia bol medzi chorobami Svetovou zdravotníckou organizáciou zaradený až v máji 2019. Niektoré krajiny ako napríklad Švédsko alebo Holandsko ale syndróm vyhorenia uznali ako chorobu už skôr.
Aké sú príznaky vyhorenia?
Ako teda odlíšiť bežnú únavu alebo zlú náladu od syndrómu vyhorenia? Poďme si prejsť typické príznaky tohto stavu. Dôležité je si uvedomiť, že syndróm vyhorenia nie je viróza alebo zlomená ruka. Nie je to stav, ktorý príde zo dňa na deň, náhle, ale jedná sa o výsledok dlhodobejšieho vývoja. O to zákernejší syndróm vyhorenia je. Navyše býva často podceňovaný a skutočnosť, že práve teraz prežívate zlé obdobie, je zľahčovaná, vysvetľovaná tým, že sa predsa nemôže stále len dariť, alebo že „to prejde”.
V počiatočných fázach syndrómu vyhorenia sa spravidla u jedinca prejavuje chronická únava. Takto postihnutý človek pociťuje nedostatok energie a väčšinu dní sa cíti vyčerpaný. Tento stav sa nelepší, ba často aj stupňuje av posledných fázach už sa človek cíti fyzicky aj emocionálne vyčerpaný a niekedy máva obavy iba z toho, čo príde ďalší deň. Začne vás ovládať strach zo zajtrajška.
Ruka v ruke s chronickou únavou ide nespavosť. A to tak, že medzi oboma javmi panuje priama úmera. Čím väčšia vyčerpanosť, tým väčšia nespavosť. Pokiaľ si teda myslíte, že únavu z pracovného týždňa prekonáte výdatným spánok počas víkendu, jedná sa spravidla o omyl. Telo je totiž už v takom strese, že takmer nedokáže vypnúť ani v dňoch pracovného pokoja a stále sa udržuje akoby v pozore, čo keby bolo náhle potrebné niečo zariadiť, niekomu zavolať, napísať alebo len dohnať resty. V počiatočných fázach syndrómu vyhorenia sa nespavosť prejavuje len ťažkosťami so zaspávaním alebo poruchou spánku v jednom či dvoch dňoch týždňa. V neskorších fázach už je nespavosť pravidla premenlivá.
K ďalším príznakom začínajúceho syndrómu vyhorenia patrí zabúdanie, zhoršenie koncentrácie či
nepozornosť. Neskôr sa však problémy môžu nahromadiť, až sa dostanete do fázy, keď už nie ste schopní dorobiť svoju prácu a veci s ňou súvisiace sa začnú rúcať. Čo ešte prehlbuje všetky ostatné príznaky syndrómu vyhorenia.
Čítajte tiež: Dôveryhodnosť a špičková podpora 24/7
Ak sa dostanete do fázy, keď máte problém efektívne vykonávať svoju prácu, nie je ďaleko k zlosti. Spočiatku môže ísť iba o podráždenosť a zvýšené napätie vo vzťahu s inými ľuďmi. Potom sa už môžu pridať aj výbuchy zúfalosti, hádky alebo excesy ako doma, tak na pracovisku. Ak sa dostanete do bodu, keď máte myšlienky na násilné činy, či už voči spolupracovníkom alebo rodinným príslušníkom, mali by ste okamžite vyhľadať pomoc odborníka.
Syndróm vyhorenia sa môže prejavovať aj stratou radosti či pesimizmom. Strata radosti býva spočiatku veľmi mierna, z čoho pramení napríklad skutočnosť, že sa vám nechce ísť do práce. Postupne sa ale „neradosť“ môže preniesť do ďalších oblastí vášho života, a to vrátane voľného času, ktorý trávite s priateľmi alebo rodinou. Zároveň začínate byť voči všetkému stále viac pesimistickí. Strácate motiváciu, dôveru vo svojich spolupracovníkov, členov rodiny a nakoniec aj v seba samého, čo skôr či neskôr vyústi v zníženú produktivitu, horšie pracovné výsledky, alebo aj stratu zamestnania. Na to sa nabalia pocity apatie a beznádeje, až dospejete do bodu, keď už si so syndrómom vyhorenia sami neporadíte. Príznakov syndrómu vyhorenia môže byť viac, ale vyššie popísané patrí k najtypickejším, a teda aj najčastejším.
Syndróm vyhorenia – príčiny
Dá sa povedať, že bezprostredná príčina syndrómu vyhorenia je obsiahnutá aj v jeho definícii: chronický stres. Otázkou teda je, čo je príčinou chronického, respektíve permanentného stresu, ktorý nás môže dohnať až na pokraj síl.
Chronický stres najčastejšie pramení z permanentného tlaku na pracovný výkon. Ten si na seba môžeme vytvárať sami, a to spravidla vtedy, keď máme obavu zo straty zamestnania, alebo ho na nás môže vytvárať niekto iný. Spravidla nadriadený (alebo nadriadení), ale pokojne to môžu byť aj kolegovia v práci, ktorí nie sú vo vzťahu nadriadenosti či podriadenosti. Niekedy na nás môžu tlak vytvárať členovia našej domácnosti, čo vyplýva z rolí, ktoré v domácnosti zastávame, respektíve úloh, ktoré máme splniť.
Zdrojom popísaného tlaku na výkon však v konečnom dôsledku sme často my sami. A to preto, že nevieme hovoriť „NIE“. Tento postoj vyplýva z našej snahy toho druhého nesklamať a vyjsť mu v čo najviac veciach v ústrety. Povedať „prepáč, ale toto nemôžem urobiť z toho či onoho dôvodu” býva pre tento typ ľudí veľmi zložité a ťažké. Jednoduchšie je naopak pre nich sľúbiť, že vyhovie a následne robiť všetko pre to, aby dané slovo dodržali. Lenže tým si toho na seba nakladajú moc, často svoje sily precenia, ale ani to ich neodradí od neutíchajúceho úsilia urobiť, čo sľúbili.
Syndróm vyhorenia podľa najrôznejších štúdií najviac postihuje ľudí, ktorých práca je založená na kontakte s ľuďmi. Typicky tak najčastejšie vyhoria vrcholoví manažéri, respektíve všeobecne ľudia na riadiacich pozíciách, najmenšie riziko prepuknutia syndrómu vyhorenia možno pozorovať u poľnohospodárov alebo lesníkov.
Zaujímavé sú v tejto oblasti štatistiky. Podľa rozsiahlej vedeckej štúdie, ktorá bola v Česku spracovaná pred siedmimi rokmi, trpí syndrómom vyhorenia približne každý piaty občan Českej republiky. Ohrozených týmto syndrómom sa cítilo 34 percent opýtaných, častejšie ním trpeli ženy a mladší ľudia. Najčastejšie potom profesie s veľkou mierou zodpovednosti, a to až v 38 percentách prípadov. Ukázala sa tiež regionálna variabilita syndrómu vyhorenia, kedy najčastejší výskyt zaznamenali kraje Moravskosliezsky, Liberecký a Královéhradecký. Naopak vôbec najmenej syndróm vyhorenia postihuje obyvateľov kraja Vysočina, relatívne malý výskyt zaznamenala aj Praha.
Ako liečiť syndróm vyhorenia a aké sú svojpomocné postupy?
Ako pri všetkých typoch ochorení aj v prípade syndrómu vyhorenia platí, že najlepšia je prevencia. Teda robiť všetko pre to, aby sa nám syndróm vyhorenia vyhol oblúkom. Keďže vieme, čo je zdrojom a príčinou syndrómu vyhorenia, máme prakticky v ruke návod, ako syndrómu vyhorenia predísť. Medzi preventívne opatrenia patria najmä: správna organizácia pracovných úloh, vytyčovanie si realistických cieľov a vytváranie realistických očakávaní, venovať dosť času koníčkom, rodine a priateľom, dodržiavať zdravý životný štýl, naučiť sa hovoriť „nie“ vždy, keď cítite príliš veľkú záťaž, odpočívať fyzicky aj psychicky, snažiť sa radovať z maličkostí a podobne.
Zaujíma vás investovanie? Recenzia brokera – Zetano
Ak ale už do syndrómu vyhorenia „spadnete”, nie je všetko stratené. Aj keď cesta von je o niečo zložitejšia ako zabrániť tomu, aby ste sa na cestu k syndrómu vyhorenia vôbec nevydali. Ak sa vám podarilo zachytiť včas, že vyhorievate, mohla by vám pomôcť odporúčanie v rámci prevencie. Pokiaľ si neviete rady, je lepšie vyhľadať pomoc odborníka, teda psychológa či psychoterapeuta.
V rámci liečby syndrómu vyhorenia sa využívajú metódy, ktoré sa snažia zmeniť postoj pacienta k práci. Ide napríklad o existenciálnu psychoterapiu, transformačnú systemickú terapiu alebo kognitívno-behaviorálnu terapiu. Počas liečby by sa mal pacient v spolupráci s lekárom sústrediť nielen na odstránenie akútnych príznakov syndrómu vyhorenia, ale aj na získanie realistickejšieho prístupu k životu či zamestnaniu.
Syndróm vyhorenia – nestrácajte nádej
Ako už bolo povedané, syndróm vyhorenia môže poskytnúť prakticky každého, hoci u niekoho je
pravdepodobnosť vyššia, u niekoho naopak nižšia. Základom je robiť preventívne opatrenia, aby sa vás táto relatívne „mladá” psychická choroba netýkala. Teda dávajte si predovšetkým realistické ciele, snažte sa dobre si zorganizovať čas, nevytvárajte na seba zbytočne veľký tlak, naučte sa poznať svoje hranice a hovoriť „nie“. Vedzte, že na vymedzenie hraníc nie je nič zlé a že vás nikto nebude automaticky trestať, keď vo všetkej zdvorilosti jasne poviete, že to či ono už je nad vaše sily, že ste momentálne úplne vyťažení, alebo keď požiadate, aby bola úloha zverená niekomu inému . Sme ľudia, nie sme roboti.
3 komentáre
Komentáře jsou uzavřeny.